Anton Cisík
Louziana, Prievidza

1.
Svetlo tmu nepustí tam do izby za oknom,
kde nad knihou sedíš ty a rozmýšľaš, kde je on.
Kvapky dažďa sa kĺzajú po škridlách na strechách
a posledný autobus na konečnej zabliká.

2.
Vtedy uložíš sa do perín v tej izbe za oknom
a matka ti neverí, že bol to práve on.
Mestské veže polnoc bijú, noc už má to zrátané,
viečka tvoje oťažejú, skryjú oči slzavé.

Refr.:
Dievčatá, tie pre ktoré my hráme,
dievčatá známe aj neznáme,
dievčatá všetky sú tak krásne,
dievčatá z lásky nešťastné.

3.
Znova bola to noc bez snov a ráno je úprimné,
spánok vrásky neodniesol, tvoje zrkadlo neklame,
z neho na teba hľadí tvár, tvár čo ju sama nepoznáš,
na stene kalendár ráta dni, ktoré lacno predávaš.

4.
Raňajky zvonec preruší, poštár sa na teba usmeje,
ten človek vôbec netuší, aké máš doma galeje
a slzy sa gúľajú po tvári, ktorá sčervená,
keď odkaz čítajú, že dnešné ráno koniec znamená.