1.
Keď som išiel včera večer od Aničky
aj ona ma predo dverma čakala.
Dal som jej ja pravú rúčku aj hubičku
a ona len prežalostne plakala.
Prečo plačeš Anička?
Či si chorá? Či ťa bolí hlavička?
A ona mi povedala, že len preto,
ej, že ju pre mňa zbila mamička.

2.
Neplač, neplač, moje milé potešenia,
ej, neplač, moja drahá Anička.
Nevyplač si pre mamkinô rozkázania,
ej, tie svoje pekné modré očká.
Mňa tiež hlavička bolí,
že som ja nie tvojej mamky po vôli,
čo prejdeme, moja milá, šírim svetom,
aj tak musíme byť my svoji.