Laco Khandl, 1969

1.
Posledný lúč slnka pohladil tmavý a stíchnutý les.
Smútok sa do duše náhle vryl, nezaznel smiech v parte dnes.
Nikdy už náš dobrý kamarát nepríde medzi nás,
osud mu všetko vzal, čo mal rád, nezaznie tichom jeho hlas.

2.
Opustený kameň pri ohni prikryl už totem a tieň.
V živote sú občas také dni, keď tieseň v sebe máš len.
Osadou gitara mäkko znie, oheň tmavne, zhasína,
o chvíľu sa znovu rozvidnie,
každý z kamarátov spomína, každý z kamarátov spomína.