M. Kotian, Dúha

1.
Vietor do korún stromov zahnal rozlietaných vtákov,
dážď padá, v blate svojou silou riečky vymýva.
Hrom duní, v diaľke počuť zvuk kováčskych nákov
to je to miesto, kde sa kus môjho detstva ukrýva.

Domy staré, z plotov sú skôr obrovské brány,
aj ten náš už dávno zničil čas
a kto z vás vrátiť sa skúšal,
ten za pravdu iste dá mi,
že keď pozdravil, tak trochu zachvel sa mu hlas.

Tak tu stojím, rukou dotýkam sa kľučky na dverách,
z deravej rímsy mi na kabát padá dážď,
v duchu vidím mamin večný úsmev na perách,
otec sedí za stolom, vedľa neho leží jeho starý plášť.

3.
Oči mám slzavé, hrdlo zovreté nevydá ani hlásku,
s úctou vykročím k zaprášeným starým hodinám.
Tie mi odbili môj prvý úspech, prvú veľkú lásku,
prvý pád, v detskom srdci prvý šrám.

4.
Čas uteká, je ako rieka: čo vezme - nevráti.
Len spomienky, tie ostanú nám.
Každý z vás raz v živote iste niečo stratil -
niečo, čo mal rád, tak ako ja to tu rád mám.

5.
Tak tu stojím, rukou dotýkam sa kľučky na dverách,
z deravej rímsy mi na kabát padá dážď.
V duchu vidím mamin večný úsmev na perách,
otec sedí za stolom, vedľa neho leží jeho starý plášť.

Tak tu stojím, rukou dotýkam sa kľučky na dverách,
z deravej rímsy mi na kabát padá dážď,
v duchu vidím mamin večný úsmev na perách,
otec sedí za stolom, vedľa neho leží jeho starý plášť.

6.
Vietor do korún stromov zahnal rozlietaných vtákov,
dážď padá, v blate svojou silou riečky vymýva.