Anton Cisík
Louziana, Prievidza

1.
So sklonenou hlavou, so zlomeným srdcom,
ja každý deň som pred ňou stál
ako vzácny kanár v klietke, čo prosí pohľadom,
aby sa s ním niekto aspoň chvíľu hral.

Na rozbúrenom mori sám byť na lodi bolí,
tak očami svoj maják v diaľke hľadám.
Na horizonte pre mňa nové svetlo horí,
na ten signál ja správny smer mám.

S tebou znovu poznávam, o čom som si myslel,
že sa už poznať nedá, že lásky na svete niet,
že každý svojú česť len lacno predá.

Refr.:
[:Denne strácam hlavu z teba a z tvojich slov
a z tvojich očí a z tvojich úst, z tvojich bozkov,
ešte dnes sa mi z nich hlava točí.:]

Znovu začínaš byť život taký, aký byť máš,
znovu niekoho mám, znovu niekomu patrím,
ty ma potrebuješ a rada ma máš
a všetko, čo mi dáš, ja dvakrát ti vrátim.

Nie si vymyslená, máš dve pravé mená,
k tomu dvadsať rokov, dnes už poslednýkrát,
už vieš, čo môžeš, už vieš, čo sa nemá,
máš dvadsať rokov, dnes posledný krát.