1.
Ach, Janíčko, čože myslíš za té veľké týdne,
a snáď sa ti tak pozdáva, že ťa to pominie,
čo sme si my dvaja vtedy pred Bohom sľúbili,
keď sme spolu pri mesáčku v záhrade sedeli.

2.
Vtedy tam pri našom sľube prítomný bol mesác,
ten by ti ver, môj Janíčko, ten povedal najvác,
Krásnou svojou jasnotou on do sŕdc sa nám díval,
iste že falešnosť tvoju popredku predvídal.

3.
Včulek teda ma obchádzaš, na všecko zabýváš,
se mnú shovárať sa nechceš a má zapovŕhaš.
Ale ver, že sa navrátiš zas, milý môj, ke mne,
ale ja už nebudem mať vernú lásku k tebe.