Hudba a text: Laco Khandl, 1992

1.
Slnko slabne, jeseň vchádza chladom hmlistých rán.
Nevadí mi ticho v lese, rád sa túlam sám.
Kvety, tie sa mrazu zľakli, vzal ich do vienka,
osamotená rozkvitla v tráve jesienka.
Pýtaš sa jej, nebojíš sa sama pod pás rán,
ona na to – aj tak každý biť sa musí sám.

2.
Niekto povie – uniká tu stratégie niť.
Lenže aj v časoch nepriazne treba predsa žiť.
Fialový kvet nech oči zahreje teplom,
čo vydrží až do jari, nájde zmysel v tom.
[:Na jar potom stoviek kvetov plné stráne sú
a spomienku na jesienku v sebe ponesú.:]