Anton Cisík
Louziana, Prievidza

1.
Vždy po každej noci príde rovnaké ráno,
z nás každý v tom ráne musí vstať sám.
Na otázku "si hore?" Ja odpoviem "áno"
a horúcu kávu už na stole mám.

A rádio hlási nové a nové správy,
že sa znova bojuje a kto dostih vyhral.
No pre uši tvoje sú to iba fámy
zas ma kontroluješ, či som poštu vybral.

Skôr, než sa vonku rozídeme,
tvoj posledný bozk si zapamätám.
Za rohom mi zmizneš
a len cudzie tváre sú všetky tie, ktoré stretám.

Refr.:
[:Kráska, nemusíš sa báť,
že sa nevrátim, ja ťa neopustím.:]

2.
No a cez deň ťa vidím vo výkladoch kín,
každý prievan je sýty zvláštnou vôňou.
Na stanici s ľuďmi znovu čas zaspí,
svojim vlakom už nepôjdu domov.

Večer v zrkadlách áut sa odráža slnko,
mŕtvy telefón znovu s výsmechom ma klame,
vtedy som čudný, robím nemožné všetko,
v takých chvíľach som úplne na dne.