Peter Hadža "Penco"

1.
Tu spíš, v dobrom vánku pokojný
a nevidíš už koľko nocí, koľko dní.
Môj žiaľ je rúcho dolín snehové,
chcel si mať život, máš túžby zmarené.

2.
Len spi, ja poľných kvetov natrhám,
pád zlý a osud chcel, že bol si tam.
Odkiaľ sa teraz tvoj hlas ozýva,
v spomienkach hučí viac než tá lavína.

3.
Horám, čo život sňali z teba tam,
sama svoj snubný prsteň ukladám.
Mraky, tie čierne smútkom zdobené,
sú podobné novej láske v saténe.

4.
Padla ti šťastná hviezda z oblohy,
zahľadel si sa, nepozeral pod nohy.
Pád a ťažký sneh ta uložil
na spánok večný, na dno síl.

5.
Slová, čo nestačil si zanechať,
bodku za slovom život píše osud - kat.
Spomínam v tichu, chvíľach nedeľných,
na ľudí dobrých s osudom zlých.