Dušan Franců
Rolničky 1997

1.
Našiel som strom, ten čo býval malý,
keď sme pod ním spolu sedávali
my a veľké sny ako vstúpime do dejín.
Stúpili sme, radšej nepoviem kam,
smutno mi je, keď sa rozpamätám,
že hviezda úsvitu bola naším znamením.

Refr.:
Z prázdnych viet prázdne sme žili
mávali oblakom na pozdrav
koľko času to pýta kým človek pochopí:
Žiaden svet nie je dosť šíry
pre skvelé plány strapatých hláv,
žiaden múr nemá šancu byť príliš vysoký!

2.
Cesta pre nás už je vyznačená,
podľa cedúľ vraj sa nikto nemá
dotknúť myšlienok ani na zem spadnutých.
Veriť a ísť ako stádo slepé,
málokto z nás nikdy nenaletel,
voľný vietor fúka do plachiet napnutých.

Refr. 2.:
Nikdy sa nám asi nepodarí
vyhľadať raj, odkiaľ nás nevyhnali,
šli sme sami, nech si kto chce čo chce hovorí.
Na zemi sú ešte miesta tiché,
hviezdy si tam z neba nalovíte,
kým sa rozsypú po celom okolí.