Laco Khandl, 1992

1.
Možno kto má moc, možno tomu na tom nezáleží,
že jeho slovo za groš stojí, s vetrom že preč beží.
Kto zhŕňa peniaze na výnosnej stoličke, čuší,
načo sa ozvať, do svedomia nech si pravda buší.

2.
A ty nemáš moc, ani prachy, tak čo ti ostáva,
než robiť vždy len podľa seba, nebyť ako tráva.
Dosť si musel mlčať, učili ťa o seba sa báť,
dosť bolo nemých, a ty nechceš teraz v blate lží stáť.

3.
Máš pokladov dosť v lesnom šere a moc ich vždy vnímať,
máš kompas v sebe, ideály a chuť masky snímať.
Ak svedomie káže konať, tak neschováš sa do skrýš,
nezmeníš už svet, ani on však v tebe to, v čo veríš.