M. Nováčik "Maňas"
Pohoda, Topolčany

Refr.:
V tichom kupé sedím sám a stanice počítam
ráno v rychlíku na ceste domov k nám.
Na sedadle zlatý dážď, v hlave celý život náš,
z toho návratu dušičku malú mám.

1.
Keď zostanú slová zlomyseľné
trápne dlho vo vzduchu,
nemá človek pri odchode
pomyslenie zavýskať si juchuchú.
A už po schodíkoch schádzam,
o chvíľu zazvoním,
trochu šťastná, prekvapená,
obom vina odpustená a ten kameň,
čo ma ťažil, zahodím.

2.
Z bájok vieme, že ísť dvaja tvrdohlaví
nesmú naraz lavičkou,
inak skončí, keď sa stretnú hlavy,
hrkútanie Janka s Aničkou.
A už po schodíkoch schádzam,
o chvíľu zazvoním,
trochu šťastná, prekvapená,
obom vina odpustená a ten kameň,
čo ma ťažil, zahodím.