M. Nováčik "Maňas"

1.
Tak dávno už je to známe,
odkedy našu zem máme,
že sa na nej cesty stretajú.
Náhoda sa v kúte škerí,
na osud kto chce, nech verí,
že sa na nich duše schádzajú.
Na rázcestí býva nekľud v nás,
či sa stopa s dákou spojí,
či tam taký ktosi stojí,
s kým dá sa bez veľkých rečí ísť.
Vtedy padlo ako závoj
medzi nami prvé ahoj.
Ruku na to a raz to musí vyjsť.

Refr.:
Pred sebou máme cesty z vyšľapanej trávy,
občas ich vidno na dne šálok čiernej kávy, súmrak padá.
Tešiť sa na šťastie, to už šťastím býva,
chudobný je ten, kto nenechá sa snívať a nehľadá.

2.
Tak dávno už je to známe,
odkedy našu zem máme,
že sa na nej cesty stretajú.
Pomedzi všedné dni a sviatky
v kalendári kvitnú piatky,
keď sa naše kroky schádzajú.
Už od rána býva nekľud v nás,
či to hudba s nami hrá sa,
či to šťastím nazvať dá sa,
že nás cesta vedie spolu do kopcov.
Pokým v pohode si hráme,
na ruke palec hore máme,
radi pôjdeme len s nebom nad hlavou.