Neďaleko od Trenčína
pri Uhrovci je dolina,
keď cez ňu ľudé kráčajú,
dubkom im vlasy vstávajú.
Medzi dvoma potokama
stojí strašná skala sama,
má ľudskú tvár i postavu,
ruky, nohy, oči, hlavu.
Popri nej kameň na zemi
jako dieťa zavalený.
Za starých časov Cigánka,
kterej meno bolo Ratka,
niesla tam dieťa na ruce,
nemala plienky, onice.
"Ha, bodaj ťa, ty potvora,
jasná strela paromová!"
Vtom shodí batoh so seba
s pecňom jačmenného chleba,
z chleba kusy odlomila
a fagana očistila.
Buoh Parom za oblakamí
uvidí to nahnevaný:
Tresk! zahrmí jej do čela,
hneď i s deckem skamenela,
že božieho daru, chleba,
tak užila, jak netreba.
Dieťa nevínuo pre hriech
ten čaká tu až na súdny deň,
robí niekedy aj divy,
chráni priesadku od zimy.
Ale Ratka u tej rieky
bude skalou až na veky.