Chodí milá po strnisku

1.
Chodí milá po strnisku, lomí rukami,
zabili jej bielu húsku medzi žitkami.
[:Čo si húska zvinila, že ťa k smrti ubila,
že ťa k smrti, jaj, ubila ruka neznáma.:]

2.
Keby sa ja dozvedela, kto to urobil,
kto do mojej bielej húsky kameň zahodil.
[:Na toho sa rozhnevám, čo by bol aj milý sám,
na toho sa ja nahnevám, viac mu neverím.:]

3.
Neplač, milá, nenariekaj, utri očička,
nevedel som, že to bola tvoja husička.
[:Ja som ju chcel odplašiť a od žitka odvrátiť,
ja som ju chcel len odplašiť, ver mi dušička.:]

4.
Nebolo ju treba plašiť ostrým kamením,
či by nebolo stačilo mrtvým pozrením.
[:Bo od mrcha človeka všetko beží, uteká,
bo od mrcha aj človeka všetko uteká.:]